Čo môžem urobiť aby bol tvoj deň krajší?

Keď som jej zdvihla telefón, cez jej vzlyky som vôbec nerozumela, čo mi chcela povedať. Zachytila som len pár slov, ktoré smerovali k rozchodu s partnerom. Múdra žena, ktorá veľakrát pomohla mne, bola teraz v koncoch. Všetci sme si ten príbeh prežili a stokrát sme ho od niekoho počuli. Akoby sa zlomené srdce stalo civilizačnou chorobou. Dnes, keď sa teror koronavírusu podpisuje pod zmenu fungovania rodín a partnerských vzťahov, táto téma v spoločnosti rezonuje ešte viac. Budúcnosť je neistá a s obmedzenými slobodami sa vytratil priestor úniku pred problémami a chronickými konfliktmi.

Začala som uvažovať, ako môžem svojim blízkym pomôcť k zmierneniu napätia. Formulovala som univerzálne koučovacie otázky, nad ktorými by mohli v duchu popremýšľať a hľadať v sebe odpovede. Každá z týchto otázok spúšťala aj môj vlastný mechanizmus sebareflexie. Preniesla som sa do vlastnej vzťahovej matice a napadlo mi, že sa na to svojich blízkych jednoducho opýtam priamo: „Čo môžem urobiť aby bol tvoj deň krajší?“

Testovacou vzorkou boli moji rodičia, ktorí za každých okolností, aj napriek vysokému veku, demonštrujú svoju sebestačnosť. Nikdy nič nepotrebujú, vždy všetko majú. Riadia sa pravidlom svojej doby, že o niečo žiadať sa nepatrí a hlavne to obťažuje okolie. Posledným príkladom bol ich „dorastajúci“ chlieb, keď som sa im počas koronakrízy nanucovala robiť nákupy. Každý deň, počas troch týždňov to bol ten istý rozhovor. „...oci, tak ale aspoň čerstvý chlieb prinesiem.“ „Nie, nie, mamka kúpila, stále máme.“ „Oci, ale veď to bolo predvčerom/pred týždňom/pred dvoma týždňami...., prosila som vás aby ste nikam nechodili.“ „No, veď hej, to je stále ten istý, my nikam nechodíme.“ Čo na to povedať? Stav beznádeje. Začali ma klamať vlastní rodičia.... Až potom mi došlo, že to bola moja vôľa, ktorú som sa snažila naplniť, moje sebauspokojenie, môj hnev aj keď mi to bolo zároveň smiešne. Tak som zodpovednosť a možnosť voľby preniesla na nich. „Mami, čo môžem urobiť aby bol tvoj deň krajší?“ „Oci, čo môžem urobiť aby bol tvoj deň krajší?“ Spočiatku ich to privádzalo do rozpakov, odpoveď bola vopred jasná. „Nič, nám nič netreba.“ Ale nehodlala som sa vzdať. Opakovaním sa otázka stala normálnou a z rodičov začali vyliezať maličkosti, ktorými som ich mohla potešiť. A nielen to, začali sa to pýtať navzájom a keď som ich prišla pozrieť, pýtali sa to aj mňa.

Netvrdím, že je to všeliek. Ale u nás to funguje. Niekedy stačí naozaj málo. Chuť zmeniť veci, odhodlanie a trochu trpezlivosti. Ak zmeníme čo i len málo v nás, začne sa meniť aj naše okolie.




0 zobrazení

© 2019 by Andrea Kmecová. Proudly created with Wix.com